Stalo sa to už skoro pred mesiacom...Presne týždeň pred 11mesačným výročím...Každý rozumný človek vie vycítiť, keď sa vzťah blíži ku koncu...
Pamätám si to ráno, akoby to bolo včera. Ja a môj, teraz už bývalý,"manžel" sme šli ráno našou bežnou cestou...Ale niečo bolo iné ako pred pár mesiacmi. Nedržali sme sa za ruky a ani sme sa na seba moc nepozerali. To niečo čo tam bolo predtým niekam nenávratne zmizlo. Ale to sme bohužiaľ vedeli už dlhšie. Stále sme sa snažili udržať vzťah v domnienke, že snaď sa "to" vráti. Ale márne. Tomu osudnému ránu predchádzal jeden dosť zaujímavý večer. Sedeli sme s manželom v Orientke a zrazu...došiel, vtedy len kamarát, Stano. Bol práve po rozchode. Ale nebol nejak sklamaný. Bral to ako niečo, čo očakával. S Radom sme sedeli za stolom s náladou na bode mrazu. Stano išiel vedľa do kamošovej vinárne, a tak som si povedala, že pôjdem si tam sadnúť, a aspoň ho trochu rozveselím. Ja som už ku koncu vzťahu bola dosť odmeraná voči partnerovi a radšej som bola v spoločnosti iných ľudí. Takto som sa vlastne dostala do bližšieho kontaktu so Stanom. Bolo to medzi nami dosť nejasné. Ale postupne mi niečo v mojom vnútri vštepovalo myšlienku, že Stano by mohol byť niečim pre mňa úplne iným, než len priateľom. Rado sedel v Orientke a došiel sa len rozlúčiť, že už sa mu chce ísť domov. Keby som v ten večer išla s ním, všetko by bolo iné... So Stanom sme sedeli dlho do večera a len sme sa rozprávali...Sedeli sme vedľa seba a ani neviem ako sa to stalo, ale pobozkali sme sa... Vtedy ma napadlo len jedno. Nespravila by som to keby som bola vo vzťahu šťastná. Stano ma odprevadil ešte na autobus a išla som domov.Celú cestu mi vŕtalo v hlave len to jedno: "Čo bude ďalej???"
No na druhý deň ráno bola moja otázka priamo zodpovedaná. Zhodli sme sa na tom,že prišiel ten čas, aby sme to celé uzavreli. Z toho rána si pamätám len slzy keď som vystúpia z električky...Do školy som došla úplne v pohode. Celá deň som sa čudovala, že mi to ani moc nezasiahlo do nálady. Jediné čo som cítila bola akási prázdnota...
Ale ja som osoba, ktorá nemôže byť dlho sama. Samota ma proste ubíja a ako sa vraví železo treba kuť, kým je horúce. Po škole sme šli s kamoškami na Zlaté piesky. Stano dosiel za nami. Veci sa dali do pohybu a zrazu len BUM! Chodime spolu a sme štastní. Rado si našiel skoro po mesiaci priateľku a tiež sa majú fajn...Za pár dní to bude mesiac, čo sme spolu a je to úplne iný pocit než si pamätám spred pár týždňov.
Týmto článkom chcem poďakovať R.G.M. Luknárovi (www.luknar.blog.sme.sk) za všetky chvíle, čo sme spolu prežili, a tiež Stankovi za to, že až jeho láska mi otvorila oči...
